Články

Výber z článkov OZ SLUHA publikované v staroturianskom spravodaji

DBH Sedem krokov
Odhalenie pamätníka prof. J. Roháčkovi
Ocenenie Čin roka za rok 2011 získal nezištný darca a MC Žabka
Činom roka je vzorné rodičovstvo
Zahraniční Slováci v Starej Turej
Za Jurajom Potúčkom
Divadlo sluha na Dolnej zemi

Článok uverejnený v internetovom časopise OSTIUM

Kristína Royová – slovenský Kierkegaard?


Odhalenie pamätníka prof. J. Roháčkovi

Panta rhei – všetko plynie, všetko sa mení, nemožno dvakrát vkročiť do toho istého toku. Hlboké myšlienky antického filozofa Herakleita skrývajú veľa múdrosti o bytí človeka i spoločnosti. Avšak aj ich stála platnosť svedčí o pravdách, ktoré sú nad časom a ku ktorým sa máme vracať. Biblia tvrdí, že počiatkom múdrosti je bázeň pred Hospodinom. Dnes, v čase krízy, si môžeme väčšmi uvedomovať ako postupné vytláčanie kresťanstva a jeho hodnôt vytvára deštrukciu fungovania spoločnosti. Korene krízy, v rodine i v globálnom ohľade, spočívajú v deficite etiky. Na tom sa už zhodne pravica s ľavicou, obhajcovia eurovalov s ich odporcami. Žiadny človek zdravého rozumu predsa nemôže ignorovať biblické výstrahy pred zadlžovaním. Snáď by bolo na čase túto knihu vziať opäť do rúk, ako to vyjadruje socha profesora Jozefa Roháčka, nášho rodáka, ktorý ako prvý preložil Bibliu z pôvodných jazykov do slovenčiny. To, že toto dielo zhotovil bez prekladateľskej pomoci širšieho kolektívu, ho i dnes radí medzi prekladateľských géniov, akými bol Martin Luther či John Wycliffe. Zvláštnu symboliku má i miesto pamätníka. Stojí nad tým neustále plynúcim potokom, ktorý vyrastá v Topoleckej, kde vyrástol i samotný prekladateľ. Dokonca v niektorých svojich dielach používal meno Topolecký, ako zvykneme nazývať aj náš potok. Slávnosť odhalenia tohto diela nesporných estetických kvalít sa uskutočnila 29. októbra. Jeho autormi sú akademickí sochári Ján Šicko a Jaroslava Šicková-Fabrici (jej matka v r. 1969 odhaľovala pamätnú tabuľu s vyobrazením sestier Royových na evanjelickej fare). Slávnosť sa začala v kostole. Služby Božie viedol domáci farár Radomír Vařák spolu s jeho dlhoročným predchodcom a bývalým považským seniorom Milanom Kubíkom, docentom teológom a spoluprekladateľom ekumenickej Biblie Jánom Grešom, súčasnou seniorkou a farárkou z Lubiny Evou Juríkovou a bývalým farárom Miroslavom Hvožďarom st. K slovu sa počas príhovorov dostali i predstavitelia ďalších cirkví, v ktorých sa Roháčkov preklad Biblie dodnes používa. Za Cirkev bratskú to bol predseda Rady CB Ján Henžel, za Bratskú jednotu baptistov predseda Rady BJB Ján Szőllős, za Apoštolskú cirkev kazateľ Jozef Gabovič. Za domáci zbor ev. cirkvi farár Radomír Vařák a historik pochádzajúci z Kysáča, kde Jozef Roháček pôsobil, Michal Slavka. Kázeň na prvé verše Knihy žalmov predniesol Ján Grešo. Slávnosť bola sprevádzaná celonárodným spevokolom Cirkvi bratskej a excelentným prejavom husľového virtuóza Ewalda Danela, umeleckého vedúceho Slovenského komorného orchestra. Po skončení prvej časti slávnosti sa zhromaždenie presunulo priamo k miestu pamätníka prof. J. Roháčka. Hostí a asi tristočlenný zástup ľudí privítal primátor mesta Ján Kišš. Jozef Uhlík predniesol báseň niekdajšieho kazateľa Cirkvi bratskej v Starej Turej Milana Jurču Prečo Biblia? K účastníkom podujatia sa taktiež prihovoril Ján Kišš, poslanec NR SR a známy historik Dušan Čaplovič, ďalej vedúci vydavateľstva MSEJK Imrich Fülöp, výtvarný teoretik z KU v Prahe Jiří David, historik Gustáv Rumánek, koordinátor projektu a bývalý slovenský veľvyslanec v Maďarsku Štefan Markuš (syn Ondreja Markuša, blízkeho človeka a pokračovateľa kazateľa prof. J. Roháčka). Aktu slávnostného odhalenia sochy sa ujal Dušan Čaplovič spolu s naším primátorom Jánom Kiššom. Po skončení slávnosti sa pozvaní hostia zúčastnili recepcie v Dome kultúry, ktorú zorganizovalo mesto v spolupráci so Súkromnou hotelovou akadémiou v Starej Turej. Ďalší účastníci sa odobrali do Domova bielych hláv, ktorý v roku 1933 zriadila Kristína Royová, a na jej slávnostnom otvorení kázal aj prof. Jozef Roháček. Budovu dnes spravuje naše občianske združenie s cieľom prinavrátiť jej pôvodné poslanie – službu seniorom. Bol by to ďalší prejav aktuálnosti odkazu životného diela Kristíny Royovej, Jozefa Roháčka a mnohých ďalších významných osobností, ktoré vzišli z radov prebudeneckého hnutia v časoch, keď Stará Turá bola nazývaná slovenským Jeruzalemom. Je to odkaz živej viery v živého Boha, vytrvalej práce a lásky k ľuďom a k svojmu národu. Profesor Roháček ho pevne niesol aj na úkor zdravia, hmotného zabezpečenia, slobody, riskujúc i vlastný život. Nebyť jeho, niekdajšia slovenská komunita v dnešnom Maďarku vystavená neustálym asimilačným tlakom by národne i duchovne vymrela. Tu nemožno nespomenúť historicky význam prejavu Imricha Fülöpa, ktorý sa za všetky krivdy spáchané na Slovákoch za svoj maďarský národ pokorne ospravedlnil a vyjadril predsavzatie do miery svojich síl tieto smutné historické skutočnosti v službe nášmu národu odčiniť.
(viac - Fotogaléria)


Ocenenie Čin roka za rok 2011 získal nezištný darca a MC Žabka

V sobotu 22. októbra sa uskutočnil už 4. ročník benefičných koncertov, v rámci ktorých občianske združenie SLUHA udeľuje ocenenie Čin roka v Starej Turej. Publiku sa predstavil vynikajúci detský spevokol Kvapôčky a spevák Richard Čanaky so skupinou F.B.I. Vyhlasovaním Činu roka sa občianske združenie SLUHA snaží upozorniť širokú verejnosť na ľudí a skutky, ktoré sú hodné nasledovania. Taktiež chce týmto spôsobom vysloviť jej držiteľom vďaku a povzbudenie. Keďže v minulom roku sa udeľovanie nekonalo, tento rok sa to o. z. SLUHA rozhodlo vynahradiť. Dobro však nespočíva v úspechu, sláve ani vo výhrách či oceneniach. Ak konáme dobro, aby sme získali úctu, slávu, peniaze,.. môže aj tá naša dobročinnosť ľahko opadnúť. Dobro samo o sebe má byť pre človeka dostatočným dôvodom, prečo ho má činiť. V dnešnom svete plnom bied a katastrôf sa nezištná láska stáva jeho poslednou nádejou. S radosťou zisťujeme, že aj v našom národe sa čoraz viac prebúdza ochota pomôcť chudobnejším. Priamou pomocou a mnohými finančnými zbierkami tak môžeme prispieť k lepšiemu svetu. Aj keď občas vravíme, že sami nič nemáme, to naše „nič“ je oveľa majetnejšie než skutočné nič africkej chudoby, kde by ľudia aj za malú nádobu nezávadnej vody dali celý svoj majetok. Ostatné vyhlasovanie Činu roka bolo niečím výnimočné. Občianske združenie SLUHA udelilo vyznamenanie Čin roka, no publikum žiadnemu, na pódium vyzdvihnutému, laureátovi netlieskalo. Mnohí ľudia možno tlieskali svojmu spolusediacemu susedovi. Prečo? Pred niekoľkými mesiacmi sa v našom okolí stala vážna tragédia. Vyhorel dom mnohopočetnej rodiny. Ihneď ako sa táto správa rozchýrila, vzniklo niekoľko zbierok, ktorými ľudia tejto rodine pomohli znova sa postaviť na nohy. Občianske združenie SLUHA sa rozhodlo oceniť túto solidárnosť a preto za držiteľa Činu roka vyhlásilo nezištného darcu. Sú však aj veci, ktoré nemôžu ostať skrytými. Sestry Royové by márne postavili nemocnicu, ak by sa o nej nikto nedozvedel. Keďže, ako sme už uviedli, v minulom roku sa vyhlásenie Činu roka nekonalo, tentokrát bol ocenený ešte jeden výnimočný projekt. Vďaka veľkej zanietenosti štyroch mladých mamičiek a ďalších ochotných ľudí, sa podarilo uskutočniť ich malý veľký sen – zriadiť príjemné priestory, do ktorých budú radi prichádzať aj ďalšie mamičky so svojimi ratolesťami. Občianske združenie SLUHA sa preto uznieslo, že Činom roka za rok 2011 sa tiež stáva zriadenie Materského centra Žabka.


Činom roka je vzorné rodičovstvo

Dňa 29. júna sa v priestoroch Cirkvi Bratskej uskutočnil benefičný koncert spojený s výstavou mladých umelcov a slávnostným vyhlásením druhého ročníka Činu roka.
Svoje hudobné majstrovstvo predviedli Eliška Magálová (violončelo), Mária Kmeťková (harfa), Daniela Chupáčová (flauta), Milica Ilčíková (klavír) Ľudka Slamková a Janka Feriková (spev) Anton Bálent, Igor Bálent a Ivan Bálent (klarinet). Nesporný talent v oblasti výtvarného umenia prezentovali Katarína Belišová, Linda Chovancová a Jakub Jenčo, svoju umeleckú fotografickú tvorbu predstavil Martin Medňanský. Ocenením Čin roka boli vyznamenaní rodičia Kravárikovci za vzornú a nepretržitú starostlivosť o svoje mentálne postihnuté deti.
Z prijatých nominácií teda zvíťazil návrh pani Bublavej, predsedkyne Komisie pre sociálne veci a bývanie. Nebol odmenený jeden konkrétny hrdinský čin z uplynulého roka, ale dlhoročná rodičovská statočnosť. Slovami Milana Rúfusa možno povedať, že vyzdvihnutá bola vernosť údelu, ktorú však tento básnik a otec postihnutej dcéry vníma ako daň za lásku. Aj pani Kraváriková so svojim manželom každodenne odpovedá na výzvu osudu, ktorá je zároveň i výzvou rodičovskej lásky. A hovorí, že je to samozrejmosť. Byť dobrým rodičom však nie je samozrejmosťou.
Žijeme v čase, keď rodičovský vplyv čoraz viac a čoraz desivejším spôsobom preberajú počítače, televízia a rôzne neduhy. Drogy už nezadržateľne dobýjajú ročníky prvého stupňa základných škôl. Učitelia z roka na rok hovoria o čoraz zhoršujúcom sa správaní žiakov. V parlamente sa dokonca objavil návrh zákona, ktorý mal chrániť učiteľa tým, že mu pridelí status chráneného verejného činiteľa. A ako je to s rodičmi? Nemajú čas. Naučili deti nosiť kľúče na šnúrke, aby si po príchode z družiny mohli odomknúť prázdny byt. Seba naučili navrávať si, že nedostatočný čas, ktorý venujú svojim deťom, môžu kompenzovať väčším počtom drahých hračiek a sladkosťami. Výchova sa redukuje na rozmaznávanie a chyby v oblasti výchovy smerujú len k následnej nekritickosti k svojim deťom a zákonitému prehlbovaniu problémov. Dobrovoľne sa vzdávajú svojho poslania a chybne sa domnievajú, že v ňom môžu za nich suplovať učitelia a iní pracovníci v školstve, ktorých platia zo svojich daní. Nechceme povedať, že dnešným rodičom málo záleží na svojich deťoch. Avšak pred každým rodičom stojí otázka, či na úkor dôležitejšieho nevenujú viac času a energie menej dôležitému, či ich každodenný život naozaj zodpovedá ich rebríčku hodnôt. Stať sa rodičom je veľkým krokom v živote každého človeka a zaslúži si uznanie i podporu spoločnosti. Deti potrebujú milujúcich rodičov, no aj rodičia potrebujú deti. Poskytujú im azyl z častokrát nemilosrdného a mravne pokriveného sveta dospelých. Príchod dieťaťa napĺňa človeka láskou. Pri ktorej však musí stáť aj permanentné pociťovanie nesmiernej zodpovednosti.
Úloha rodičov Kravárikovcov je o to náročnejšia, že majú postihnuté deti. Za ich nepretržitú starostlivosť sa im nikdy neodmenia tak, ako je to u zdravých detí bežné. Napriek tomu rodičovské poslanie zvládajú na jednotku. Motorom ich rodičovského tandemu je láska. Aj preto chceme vyzdvihnúť tieto nenápadné osobnosti nášho regiónu a vyjadriť túžbu, aby boli vzorom a príkladom pre všetkých rodičov.


Zahraniční Slováci v Starej Turej

V novembri minulého roka Staroturiansky spravodajca uverejnil článok o turné Divadla Sluha na Dolnej zemi, presnejšie v srbskej oblasti Vojvodina. Boli to pre nás nezabudnuteľné zážitky, ktoré stále zostávajú v živej pamäti. Práve vo Vojvodine sme sa rozhodli nielen pokračovať v našej ochotníckej činnosti, ale ju aj rozšíriť a vykonávať ju pod hlavičkou občianskeho združenia SLUHA. Po roku môžem povedať, že sa nám tento cieľ darí napĺňať, čoho dôkazom bol aj pobyt zahraničných Slovákov, ktorých sme spoznali v rámci nášho turné na Dolnej zemi. Šlo o zájazd zo Starej Pazovy – vojvodinskej obce, v ktorej žije najviac Slovákov. V 5-člennom zájazde, ktorý u nás pobudol v dňoch 27. – 30. augusta boli študenky i učiteľka, farár i farárka, no ich spoločnou túžbou bolo spoznať aspoň kúsok územia svojich predkov a duchovne sa obohatiť. Naše združenie im v rámci možností, ktoré boli obmedzené predovšetkým dĺžkou pobytu, pripravilo program zameraný najmä na spoznávanie nášho mesta a Podjavorinského regiónu (osobitne Kristínu Royová a jej predkov), ale i na Trenčín a jeho okolie. Navštívili sme pamätnú izbu sestier Royových, Lubinu, Bzince pod Javorinou, Zemianske Podhradie, Trenčín, Skalku nad Váhom i Trenčianské Teplice. V Starej Turej sme si taktiež pozreli Domov bielych hláv, modlitebňu Cirkvi bratskej, evanjelicky kostol a prijatí sme boli i na Mestskom úrade, kde sa nám podarilo odhaliť množstvo súvislostí medzi našim mestom a Starou Pazovou, dokonca tu bola naznačená možnosť budúcej spolupráce tejto obce so Starou Turou. V záujme oboch strán je taktiež prehĺbenie spolupráce medzi Slovákmi z Vojvodiny a našim združením, čomu by mal slúžiť i vznik nového občianskeho združenia v Srbsku.
Na záver chcem ešte v mene občianskeho združenia SLUHA poďakovať všetkým ľuďom, ktorí boli ochotní prijať našich zahraničných priateľov a oboznámiť ich s naším regiónom a jeho históriou. Osobitné poďakovanie patrí centru Prameň na Súši, v ktorom boli naši hostia ubytovaní.
(viac - Fotogaléria)


Za Jurajom Potúčkom

Juraj Potúček patril medzi veľkých propagátorov našej najväčšej osobnosti Kristíny Royovej. Obeťou tejto jeho činnosti bolo i jeho prepustenie z Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied. Je autorom diel Životný profil M. Royovej, Teológia piesní M. Royovej a Piesňová tvorba M. a K. Royovej, spoluautorom významnej Bibliografie literárnej tvorby Kristíny Royovej (spolu s Michalom Slavkom) a taktiež sa nemalou mierou pričinil o zostavenie Kresťanského spevníka, ktorý využíva Cirkev bratská. Najznámejším dielom jeho nesmierne pracnej a záslužnej činnosti je Biblická konkordancia Roháčkovho prekladu Biblie.
Viera, skromnosť a pracovitosť tejto nesporne veľkej osobnosti nám môže byť príkladom, aj keď jeho meno zostáva kdesi v spoločenskom úzadí. A možno je to tak dobré. Jeho zaradenie medzi dnešné vzory a tzv. celebrity by boli jeho urážkou. Žiaľ, to budú asi naše spoločenské zákonitosti, ktoré predurčili jeho nápadnú podobu s Kristínou Royovou v pomere ich prínosu ľuďom k ich známosti medzi ľuďmi. Nemôžem tu nespomenúť, že Juraj Potúček bol viac nasledovníkom než propagátorom sestier Royových. Veď odkazom ich života a diela je odkaz evanjelia.
S Jurajom Potúčkom som sa jediný raz stretol v apríly 2006. Bolo to v rámci medzinárodnej konferencie v trnavskej Univerzite sv. Cyrila a Metoda. Pán Potúček ma tu zaskočil svojou priateľskosťou a priamosťou, keď neváhal využiť jedinú príležitosť (pri obede), aby mohol na mňa duchovne pôsobiť cez vzájomný rozhovor a príbeh, ktorý mi vyrozprával. Spomenul i to, ako vo svojej mladosti navštívil naše mesto, no bolo mu ľúto, že sa pri tejto príležitosti nezoznámil s Krístínou Royovou. Potom mi ešte vo svojej korešpondencii, okrem iného, napísal jeho prianie, aby na Starej Turej bolo málo nezamestnaných, záležalo mu na našej budúcnosti a opäť vyjadril, že Kristína Royová je vzorom, lebo budovala a pracovala s vierou o pomoc Božiu. To je kľúčové i pre činnosť nášho združenia, ktoré mienilo spolupracovať i s pánom Potúčkom. Žiaľ sme to nestihli. Brat Juraj Potúček pred rokom, 16.12. 2006 odišiel z časnosti.
Nech žije Jeho odkaz, česť Jeho pamiatke.


Divadlo sluha na Dolnej zemi

V dňoch 2. – 7. augusta sa náš ochotnícky súbor zúčastnil turné vo Vojvodine. Táto severná časť Srbska je známa svojou národnostnou pestrosťou, avšak nepokoje typu kosovských konfliktov sa tu nedejú. Medzi srbským, maďarským a rumunským národom tu žije aj asi 60 000-ová slovenská menšina. Žijú prevažne v dedinách, veď vďaka vhodným podmienkam na pestovanie plodín, ktoré sa na podunajskej nížine nachádzajú, je vojvodinská oblasť akousi poľnohospodárskou zásobárňou celého Srbska (podobne, ako je to na Slovensku). No nielen touto nížinou je naša vlasť spojená so slovenským územím na Balkáne. V minulosti, najmä v období revolúcií, ktoré bolo veľkou nádejou pre neslobodné slovanské národy, existoval medzi balkánskou a slovenskou inteligenciou čulý ruch a silné väzby (z bratislavských štúdií vzišla celá generácia srbských literátov, chorvátsky bán Jelačič zachránil Janka Kráľa pred istou smrťou,...). Taktiež existujú úzke prepojenia medzi našim regiónom a Vojvodinou. Vo Vojvodine pôsobili alebo sa tu zdržiavali Kristína Royová, Jozef Roháček, Igor Branislav Štefánik, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Martiš, Jozef Hollý, Július Bodnár, Leopold Branislav Abafi, Samuel Borovský, Ján Branislav Mičátek. Zo starej Pazovy pochádzal Zlatko Klátik, literárny kritik, zameraný najmä na dielo a osobnosť Ľudmily Podjavorinskej, ale aj na ďalšiu predstaviteľku detskej literatúry, s ktorou je náš kraj spojený, Máriu Rázusovú-Martákovú. Súčasný predseda MS v Srbsku Branislav Slivka pochádza z Lubiny, na druhej strane naša staroturianska osobnosť Michal Slavka pochádza z Dolnej zeme.
Absolvovali sme tu 4 úspešné vystúpenia v Báčskom Petrovci, v Kysáči, v Starej Pazove a v Selenči. Pred každým predstavením odzneli piesne sestier Royových a prednášky o Kristíne Royovej. Navyše v Kysáči si Kristínu Royovú pripomenuli osobitným stretnutím v tunajšej modlitebni „U Roháčkov“, kde odznelo niekoľko svedectiev o pôsobení Kristíny Royovej a jej nasledovníkov na Dolnej zemi, ako aj o pôsobení jej literatúry na duchovný rast čitateľov. Podobne o tejto osobnosti hovorila kázeň na službách Božích v Selenči. V Petrovci dokonca zriadili veľmi bohatú a esteticky precítenú výstavu o sestre Kristíne Royovej. S jej osobnosťou však nebolo treba nikoho oboznamovať. Poznajú ju tu lepšie ako u nás na Slovensku a možno povedať, že jej dielo je u vojvodinských Slovákov oveľa čítanejšie. A o tom, k akému požehnaniu môže prispieť aj dielo tejto našej spisovateľky, svedčí nielen bohatá úroda v tomto kraji, ale predovšetkým krásne medziľudské vzťahy či nesmierna pohostinnosť ľudí, napriek tomu, že ich životná úroveň zďaleka nedosahuje naše parametre. Môžeme teda s radosťou konštatovať, že na Dolnej zemi sa našlo veľa úrodnej pôdy aj na poli duchovnom a že to, čo tu, okrem iných, zasiala Kristína Royová, stále rastie, klíči a prináša úrodu a kiež by to tak bolo aj na Slovensku. Iste, môžeme sa vyhovárať na oveľa tvrdšiu totalitu, než bola v Juhoslávii, kde nebola natoľko potlačená duchovná literatúra. Ale 17 rokov po nežnej revolúcii sa vyhovárať na komunistov, že nepoznáme našu najprekladanejšiu spisovateľku je prinajmenšom trápne. A navyše si musíme priznať, že ani pred nástupom socializmu sme sestrám Royovým na ružiach neustielali. Práve naopak, tieto dve postavou malé ženy, no prácou veľké vzory ľudomilnosti a duchovného zanietenia, boli tunajším ľudom často utláčané a i mnohé vážené osobnosti ich neraz kládli na oltár vlastného ega.
Nakoniec ešte resumujme, čo sme vlastne na Dolnej zemi videli i nevideli. Nevideli sme pokazených ľudí. Pokazených komerciou, konzumom a bilbordami, ktoré sem ešte neprišli. Nevideli sme tu bohatých (na slovenské pomery). Ani z diaľky sme nemohli vidieť ľudí čoraz viac túžiacich po majetku, ktorých túžba pramení z majetku čoraz viac nadobudnutého. Videli sme ľudí, v ktorých vládnu čisté srdcia, ocitli sme sa v medziľudských vzťahoch, v ktorých vládne láska k blížnemu, v krajine, na ktorej spočíva požehnanie dobrotivého Boha. Videli sme Slovákov hrdých na svoju identitu. Nevideli sme „patriotizmus“, ktorý spočíva v búchaní sa do pŕs: „Ja som Slovák!!!“ a v pálení maďarských zástav. Videli sme babičky, ktoré každodenne nosia kroje. Ak sú Slováci takí, ako si ich vykresľujeme, teda pohostinní, skromní, pracovití, tak sme tu videli Slovákov o niečo viac slovenskejších. Videli sme, ako sú ľudia ochotní pomáhať, ako sa zaoberajú pestovaním predovšetkým duchovných a kultúrnych hodnôt. Práve na pomoci tým, čo to potrebujú a na duchovných i kultúrnych hodnotách budú založené i stanovy občianskeho združenia, ktoré sme sa práve tu rozhodli založiť.